Vo výre myšlienok

Bol to len klam. Ako ticho pred blížiacou sa búrkou. Nevnímala som nič. Sústredila som sa iba na seba a na vlastné myšlienky. Vlastne ja som sa ani sústrediť nemusela. Myšlienky mali svoju vlastnú hlavu a zarývali sa do mňa. Ešte nikdy som sa necítila tak bezradná. Tak stratená. A tak sama. Bol to úder pod pás. Všetci a všetko sa postavilo proti mne. To som nečakala. To nečaká nikto. Stála som tam v strede tej najopustenejšej uličky. Stála som tam ako hlúpe malé decko. Tak bezradne. V zúfalstve som sa rýchlo rozbehla. Ale márne. Moje rýchle kroky sa zastavili. Zastavili sa pred obchodom s obrovským výkladom. Nebol to obyčajný výklad. Bol čarovný. Nie. Bol kúzelný. Bol očarujúci. Za sklom výkladu boli zrkadlá. Nové aj staré. Veľké aj malé. Okrúhle aj hranaté. Boli tam zrkadlá od výmyslu sveta. V každom jednom bolo ale čosi čudné. Nebála som sa. Iba som nervózne žmýkala svoju hodvábnu sukňu. Ruky sa mi potili, ale nebála som sa. Už som ani nepomyslela na svoje nezmyselné myšlienky. Nemusela som. Hľadela som na nich. Jednoducho som sa na nich pozerala ako keď v televízii pozeráte svoj obľúbený seriál. Bolo to zvláštne. Muselo to byť zvláštne. Veď koľko krát sa vám už niečo také stalo. Stavím sa, že ani raz. Prečo mne? Bola som zlá. Bola som dobrá? Ako si to mám vysvetliť? Je to niečo výnimočné? Nie! Ja nie som výnimočná. Odskočila som a spadla na zadok. Musela som vyzerať smiešne. Automaticky som sa postavila a hľadela. Hľadela som na seba a na svoje myšlienky. Bála som sa. Bála som sa veľmi. Bála som sa tak veľmi, že som zabudla myslieť. Myslieť na všetky tie nezmyselné veci. Myslela som na nič. Skoro na nič. Myslela som iba na vlastný strach. Dobehol ma. Dobehol ma môj vlastný strach....A v tých zrkadlách............................Zavrela som oči a nadýchla som sa. Zhlboka. Keď som oči otvorila, cítila som už len letný vánok ako sa pohráva s mojimi rozpustenými vlasmi.